Cesta z práce
Sedím v autobuse. Korzet všednej každodennosti mizne. Mám na sebe vzdušné biele šaty až po zem, opásané zlatým opaskom a odhaľujúce pokoj ramien. Na nohách jednoduché zlaté sandále. Vlasy sú po bokoch zopnuté a na chrbte sa jemne vlnia. Sedím, ruky mám zložené v lone, na perách úsmev nehy. Ako sa blížim k cieľu, slnko je väčšie a jeho teplo preniká úplne všade. Voniam svetlom, môj dych je hlboký a srdce je tak šťastné, že ho takmer nepočuť. Pozerám z okna a úsmev hladká krivku pier. Som stále bližšie a bližšie. Na každej zastávke nastupujú a vystupujú ľudia. Vnímam to len jednoducho. Už je z okna vidieť aj môj cieľ a úsmev je nežnejší, dych hlbší. Autobus znovu zastal a tu už vystupujem. Kráčam presne tam, kam mám a slnko príjemne preniká cez všetko čo som. Zastanem a s prvou vlnou sa rozplyniem na bielu morskú penu, pokrytú zlatým slnečným leskom. Chrónos a Kairós začali cvrnkať dúhovky.
Dievča ako ja.
Niekde tam, v tom veľkom meste, práve teraz, práve dnes, v nedeľu sedí v autobuse na ceste domov z miestnosti plnej jej milovaného tanca dievča ako ja. Pouličné lampy, ktoré rozdeľujú pruhy s mihajúcimi autami práve rozsvecujú svoje srdcia a ona rozjíma nad svojimi pocitmi. Je zvyknutá na príjemnú skleslosť, ktorá ju občas navštívi. Vie, že všetko je tak, ako má byť, že je zbytočné upínať sa na akékoľvek želania. Stačí všetko pustiť a pozorovať. Najlepšie s láskou. A všetko príde presne v takej časovej následnosti, ktorá sa jej len jemne dotkne, vlastne ju pošteklí pod nosom a jedným veselým kýchnutím nežne splynie s jej životom.
Spolu
Kiež srdce moje bije TvojímA pohľad Tvoj snúbi sa s mojim očami.Kiež sú naše dlane navždy prepletenéA láska Tvoja zo mňa prýšti lúčami.
Láska
Zabudnúť na zemskú príťažlivosť, vzniesť sa vysoko nad zem tam, kde už niet myšlienky a dotknúť sa končekmi prstov éteru. A potom potichu puknúť. Puknúť presne v strede hrudi, rozplynúť sa v milióny malých svetelných iskier a neprestať žiariť na veky vekov.
Tá správna lavička
Sedím na drevenej lavičke. Na operadle lavičky pri mori. Sedí sa mi pohodlne, operadlo je dosť široké a chodidlá sa tešia z poznávania jemných nerovností drevenej dosky. Pokrčené kolená sú naširoko rozkročené a dlhé vzdušné šaty medzi nimi nesmelo imitujú biely baldachýn. Ramená horúčavou zvädli a ruky nevšímavo visia, ledabolo sa dotýkajú rozpálených stehien. Pohľad si uvedomuje prítomnosť a sleduje hru mora. Duša má siestu. Šum dvíhajúceho sa vetríku zbystruje jemné zmysly duše. Kto je poslom? Povzbudzujúci Euros, prívetivý Zefyr, krutý Boreás či uplakaný Auster? Nedohodli sa. A tak v sekunde – pramene vlasov urobia hlboký nádych a začnú šibalsky lietať okolo hlavy, štekliť oči, liezť do pusy, šaty chcú využiť príležitosť a slobodne vyjadriť formu. Ale v ďalšej sekunde sa vzdušný tanec bratov zlomí a každý plynule vanie podľa svojho kompasu. Zbadala som zlatavé zrniečko piesku. Dar od veterných bratov leží už v pokojnom náručí šiat. Ach, som nesmierne bohatá – dostala som presne to zrniečko piesku, ktoré každý hľadá. Ale čo teraz s ním? Rozmrzený Boreás sa chce vrátiť, ale trpezlivý Zefyr viac chápe moju radostnú neistotu. Jeho neodbytná prítulnosť v mojich vlasoch ma prinúti zmeniť uhol pohľadu.Zasmejem sa od šťastia, pretože už viem. Zrnko piesku už nezdobí moje šaty, Sírius sa znovu vrátil na oblohu. A do mojich očí.
Všetko
Sedím na rozpálenom piesku. Slnko sa roztápa na mojich ramenách a ja vkladám unavené nohy do Poseidónových dlaní. Môj pohľad oddychuje v tyrkyse jeho očí a nežné vlny pochopenia, láskajúce moje telo uvoľňujú zovretie duše. Šaty sa pred jeho mohutnosťou schúlili až na stehná a duša sa zhlboka nadýchla.
Príliv pomaly stúpa a jeho nespútanú nežnosť začínam cítiť až na trieslach. Čím sú jeho dotyky vláčnejšie a jemnejšie, tým zrýchlenejší je môj dych.
S najsladšou vlnou zakláňam hlavu, klesám na lakte a zatvorené oči sa vnárajú do slnka.
Vyzliekam sa do naha a postupným vstupovaním do neho, odovzdávam sa mu celá.
Z vĺn vylieta Fénix.
Ty
uvoľni sa do duše,
rozprestri sa v sebe,
staň sa svojím dychom,
vdýchni sa do svitu hviezd,
zrodil sa nový vesmír ~
Ja
Nadýchla som sa teba srdcom a ono puklo.Roztrieštilo sa na prach.Z každej jeho čiastočky je teraz hviezda ožiarená slnkom, ktoré vyplnilo prázdne miesto v mojej hrudi.